Predstavte si, že sledujete hokejový zápas svojho obľúbeného tímu. Hneď v prvej tretine hráč súpera tvrdo narazí do mantinelu najlepšieho hráča vášho tímu, no rozhodca chýba – a teda nedôjde k žiadnemu trestu. Keďže na ľade nie je nikto, kto by kontroloval dodržiavanie pravidiel, podobné zákerné zákroky sa opakujú počas celého zápasu. Tím, ktorý hrá férovo, prehráva, pretože odmieta uchyľovať sa k neférovým praktikám. Ako by ste sa cítili?
Podobné scenáre sa odohrávajú aj v reálnom živote. Existujú ľudia, ktorí ctia pravidlá a chápu ich význam pre fungovanie spoločnosti. No nájdu sa aj takí, ktorí hľadajú spôsoby, ako pravidlá obísť – často na úkor iných. A, žiaľ, niekedy aj samotní dohliadatelia na dodržiavanie zákona upustia od svojej zodpovednosti a radšej privrú oči, ak im to prinesie výhodu.
V takých chvíľach sú neoceniteľní tí, ktorí sa neboja ozvať – ľudia, ktorí „zapískajú na píšťalku“, keď spozorujú nespravodlivosť. Označujeme ich ako whistleblowerov, alebo podľa slovenského zákona, oznamovateľov.
Kto je whistleblower?
Výraz „whistleblower“ pochádza z angličtiny a doslova znamená „ten, kto zapíska na píšťalku“, teda upozorní na porušenie pravidiel. Termín „whistleblowing“ sa začal používať v 60. rokoch 20. storočia v USA, no prvú odbornú definíciu predstavil až v roku 1985 M. P. Miceli spolu s J. P. Nearom v časopise Journal of Business Ethics. Whistleblowing popísali ako čin, keď zamestnanec (aktuálny alebo bývalý) upozorní vedenie firmy alebo príslušné inštitúcie na nelegálne alebo neetické praktiky v organizácii – najmä také, ktoré sa dejú so súhlasom nadriadených a sú v rozpore s verejným záujmom.
Podľa slovenského zákona je whistleblower, resp. oznamovateľ, osoba, ktorá v dobrej viere upozorní na protispoločenskú činnosť, s ktorou sa stretla počas výkonu svojho zamestnania. Takéto oznámenie môže podať cez interný mechanizmus svojho zamestnávateľa, na prokuratúru alebo na Úrad na ochranu oznamovateľov.
Čo všetko môže whistleblower odhaliť?
V prvých dvoch rokoch fungovania úradu na ochranu oznamovateľov sa najviac prípadov týkalo manažérov verejných inštitúcií, ktorí upozorňovali na nelegálne verejné obstarávania. Taktiež išlo o prípady daňových únikov, ohrozenia verejného zdravia, poškodzovania životného prostredia či bezpečnostné riziká v doprave.
Treba podotknúť, že akt whistleblowingu nie je porušením povinnosti mlčanlivosti, a to ani v prípade zákonnej mlčanlivosti definovanej v osobitných predpisoch.
Za oznamovateľa však nemožno považovať každého, kto iba počul neoverenú klebetu a posunul ju ďalej. Skutočný whistleblower upozorňuje na závažné porušenia zákona, o ktorých má dôkazy alebo aspoň relevantné indície, ktoré môžu viesť k ich prevereniu.
Spoločnosť potrebuje odvážnych oznamovateľov
Whistlebloweri sú väčšinou ľudia, ktorí jednoducho nemôžu mlčať, ak vidia vo svojej práci korupciu, podvody alebo iné nezákonné konania. Často sami tvrdia, že by sa nemohli pozrieť do zrkadla, keby sa len nečinne prizerali.
Mnohé známe prípady, ktoré sa dostali na verejnosť prostredníctvom médií, vyšli najavo práve vďaka týmto odvážnym jednotlivcom. Napríklad pracovníci jedného detského centra upozornili na nevhodné zaobchádzanie s deťmi, čo vyústilo do masových výpovedí. Iný prípad sa týkal lekárky, ktorá odhalila manipuláciu s lekárskou dokumentáciou novorodenca, čím jej kolegovia chceli zakryť závažnú chybu.
Oznamovatelia nekonajú pre osobný zisk. Naopak, často riskujú svoju kariéru či bezpečnosť. Ich cieľom je ochrana spoločnosti, zdravia ľudí, detí alebo prírody. Ich motiváciou je verejný záujem.
Ochrana whistleblowerov je nevyhnutná
Celosvetovo si čoraz viac uvedomujeme, že bez týchto čestných a odvážnych ľudí nie je možné účinne bojovať proti nespravodlivosti. A rovnako dôležité ako ich podpora je aj ich ochrana.
Skúsenosti ukazujú, že približne tretina whistleblowerov čelí po podaní oznámenia odvetným krokom – od šikanovania až po prepustenie, často s formálnym odôvodnením ako „organizačné dôvody“.
Na Slovensku však od roku 2014 existuje legislatíva, ktorá má oznamovateľov chrániť. Tí môžu požiadať o udelenie statusu chráneného oznamovateľa, ktorý ich ochráni pred pomstou zo strany zamestnávateľa. Úrad má dokonca právomoc pozastaviť výpoveď aj v prípade, že oznamovateľ ešte nemá tento status, ak sa ukáže, že jeho prepustenie súvisí s podaním oznámenia.