Whistleblowing, teda oznamovanie nekalých praktík na pracovisku, je témou, ktorá vzbudzuje čoraz väčší záujem verejnosti aj odborníkov. Slová ako „chráněný oznamovateľ“ sa objavujú v médiách, v diskusiách zamestnancov i zamestnávateľov, no stále prevláda množstvo nejasností, mýtov a strachu. Kto vlastne je považovaný za chráneného oznamovateľa? Aké má práva, aké povinnosti? A čo všetko zahŕňa samotný proces whistleblowingu na pracovisku? Tento článok sa venuje týmto otázkam, podrobne vysvetlí legislatívne zázemie, praktické dopady na zamestnanca i zamestnávateľa, ako aj najčastejšie mýty, ktoré okolo whistleblowingu kolujú. Naším cieľom je priniesť čitateľovi komplexný a zrozumiteľný pohľad na túto aktuálnu problematiku a zároveň ukázať, že oznamovanie nezákonností môže byť prejavom morálnej odvahy, nie zrady.
1. Kto je chránený oznamovateľ?
Chránený oznamovateľ je fyzická osoba, ktorá v dobrej viere oznámi protispoločenskú činnosť alebo podozrenie na nezákonné praktiky v rámci organizácie, v ktorej pôsobí. Slovenská legislatíva definovala túto pozíciu v Zákone č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Cieľom zákona je zabezpečiť, aby takéto osoby neboli diskriminované, prenasledované ani prepustené zo zamestnania v dôsledku svojho oznámenia.
Za chráneného oznamovateľa možno označiť:
- zamestnanca v pracovnom pomere
- osobu vykonávajúcu dobrovoľnícku činnosť
- osobu pôsobiacu ako konzultant či externý pracovník
- aj uchádzača o zamestnanie, ak získal informácie pri pohovore
Ochrana sa však uplatňuje len v prípadoch, kde oznamovateľ oznámi relevantné skutočnosti, ktoré sa týkajú závažného porušenia zákona alebo iných právnych predpisov, ktoré môžu ovplyvniť verejný záujem.
2. Čo je protispoločenská činnosť a čo všetko možno oznámiť?
Pod pojmom protispoločenská činnosť sa rozumie konanie, ktoré je v rozpore so zákonmi, ohrozuje verejný záujem, životné prostredie, zdravie obyvateľov alebo porušuje ekonomickú integritu organizácie či štátu. Zákon konkrétne uvádza niekoľko príkladov:
- korupcia a podplácanie
- závažné porušenia pracovného práva
- zneužitie verejných prostriedkov
- nedovolené nakladanie s odpadmi
- podvody, daňové úniky, nelegálne podnikanie
Oznamovanie môže prebehnúť formálne (prostredníctvom interného alebo externého kanálu), ale aj anonymne prostredníctvom online systémov, ak to organizácia umožňuje. Dôležité je, aby oznamovateľ konal v dobrej viere a mal opodstatnený dôvod domnievať sa, že oznamované skutočnosti sú pravdivé.
Práva a povinnosti chráneného oznamovateľa
Chránený oznamovateľ má podľa zákona množstvo práv, ktoré mu zabezpečujú bezpečnosť a anonymitu, ak je to potrebné. Medzi jeho hlavné práva patrí:
- právo na ochranu identity
- zákaz diskriminácie alebo represálií zo strany zamestnávateľa
- právo na zdržanie sa konfrontácie s osobou, na ktorú podal oznámenie
- možnosť obrátiť sa na Úrad na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti
Zároveň však platí, že oznamovateľ nemá právo zneužívať túto ochranu, napríklad na osobnú pomstu alebo šikanovanie kolegov. Ak sa preukáže, že oznámenie bolo účelové alebo klamlivé, môže niesť zodpovednosť.
Vnútorný a externý oznamovací systém
Každý zamestnávateľ s viac ako 50 zamestnancami je povinný zriadiť vnútorný oznamovací systém. Je to dôležitá prevencia pred únikom citlivých informácií na verejnosť a znamená, že zamestnanec môže najskôr podať oznámenie vnútri organizácie.
Externý oznamovací systém prevádzkuje Úrad na ochranu oznamovateľov. Tento postup sa volí najmä v prípadoch, keď oznamovateľ nemá dôveru v interné mechanizmy organizácie alebo sa obáva represií.
Pre zamestnávateľov to znamená tiež povinnosť zaviesť transparentné procesy s definovanou ochranou identity a účinnými opatreniami proti odvetným činom.
Mýty o chránených oznamovateľoch
1. Whistleblower je udavač
Tento mýtus je hlboko zakorenený najmä v postkomunistických krajinách. Pravdou ale je, že moderné chápanie whistleblowingu je o ochrane spoločenského záujmu, nie o osobnej pomste či škodení. Často ide o ľudí s vysokým morálnym cítením.
2. Oznamovatelia ohrozujú firmu
Naopak, včasné upozornenie na neetické alebo nezákonné praktiky môže spoločnosť ochrániť pred stratami, sankciami alebo diskreditáciou.
3. Oznamovanie je zbytočné – nikto to nerieši
Úrad na ochranu oznamovateľov je oprávnený konať a v prípadoch, kde sa porušenie zákona potvrdí, môže byť iniciované trestné či disciplinárne konanie.
Dôležitosť etického kódu a vzdelávania v organizáciách
Ak majú firmy záujem o udržanie reputácie a kultúry dôvery, musia klásť dôraz na etické vzdelávanie zamestnancov. To zahŕňa:
- vyškolenie v oblasti práv a zodpovednosti oznamovateľov
- vypracovanie vnútorných nástrojov na bezpečné oznamovanie
- revíziu firemnej kultúry od vrcholového manažmentu až po operatívne úrovne
Súčasťou toho by mal byť aj etický kódex firmy, ktorý jasne stanovuje, aké správanie je žiaduce a podporuje otvorenú komunikáciu.
Záver: Odvaha, nie zrada
Whistleblowing nie je akt zrady voči zamestnávateľovi, ale odvážny krok jednotlivca, ktorý si cení právo a spravodlivosť viac než vlastný komfort. V čase, keď sa otázky etiky a podnikového správania dostávajú do popredia, je dôležité poskytovať oznamovateľom ochranu, ale zároveň jasne definovať hranice zodpovednosti a dôvery. V tomto článku sme si ukázali, kto je chránený oznamovateľ, čo môže a musí oznámiť, aké má práva a aké mýty okolo neho kolujú.
Systém ochrany oznamovateľov je kľúčový nielen pre jednotlivcov, ale aj pre organizácie – ako forma vnútornej samokontroly a prevencie pred škodami. Firmy by sa nemali báť zavádzať interné oznamovacie mechanizmy, pretože tie im pomáhajú identifikovať problémy skôr, ako prerastú do verejného škandálu. Rovnako dôležité je, aby zamestnanci vedeli, že sa môžu ozvať bez obavy z trestu či postihov – že ich etické rozhodnutia budú rešpektované.
Na Slovensku sa ešte stále učíme dôverovať systému, ale legislatíva už vytvára lepšie podmienky na to, aby bol whistleblowing bezpečnou a efektívnou cestou k náprave. A ak firma skutočne stojí o svoju integritu, mala by ukázať zamestnancom, že za ich odvahu stojí.
